5 spôsobov, ako osláviť Kristovo vzkriesenie

Aké najbizarnejšie pôstne predsavzatie si si kedy dal/a? Ja som si pár rokov dozadu zvolila 40-dňovú „tortúru“ v podobe úplného zrieknutia sa ovsených vločiek. Svoje predsavzatie som úspešne dodržala, no vôbec to pre mňa nebolo jednoduché…

Ak si práve ťukáš na čelo, akým spôsobom pre mňa mohol byť tortúrou 40-dňový pôst od vločiek, ktoré veľa ľudí nemôže cítiť ani počas najprísnejšej diéty, vôbec sa ti nečudujem.

Pre mňa sú však ovsené vločky neoddeliteľnou súčasťou raňajok už vyše 10 rokov. A ich chuť ma ešte stále neomrzela – naopak, mám ich každými raňajkami stále radšej a radšej, veď sú také univerzálne a dajú sa pripraviť na milión rôznych spôsobov…

Ale späť k téme. Nie, naozaj nemám v úmysle presvedčiť ťa o benefitoch ovsených vločiek :). To, čo sa snažím povedať, je samozrejmosťou: každý si na pôstne obdobie dáva také predsavzatie, ktoré vystihuje jeho/jej jedinečnosť.

Zrieknutie sa sladkostí, obmedzenie času tráveného na Facebooku či venovanie finančného daru na charitatívne účely patria medzi jedny z najčastejších. A to vôbec nie je zlé! Každé predsavzatie sa totiž spája s túžbou človeka zaprieť sa, zriecť sa niečoho, čo má veľmi rád, čo mu robí dobre, bez čoho si svoj život azda už ani nevie predstaviť… a práve to ponúknuť Bohu ako tú „svoju trošku“.

Cieľom pôstu je predsa pripraviť sa na tú najlepšiu správu, ktorá kedy na našej zemi zaznela a potvrdiť svojím životom i srdcom, že táto správa pre mňa znamená oveľa viac než akýkoľvek mobil či sladkosť. A to je veľmi, veľmi dobré!

Jednou z úloh nás, kresťanov, je však rozlišovať medzi dobrým a tým lepším. A to vôbec nie je jednoduché. Častokrát sa nám to nedarí práve preto, lebo tú lepšiu možnosť ani nevidíme. Veď v niektorých situáciách sme radi, ak sa niekde na obzore vynorí aspoň maličké dobro…

Pýtaš sa teda, čo môže byť lepšie, než zrieknuť sa niečoho, čo mám rád/rada a ponúknuť to Bohu ako svoj dar? Odpoveď je jednoduchá: ak sa počas pôstu sústredíme na zrieknutie sa niečoho (svojich peňazí, času, obľúbenej zábavky…), úplne nám uniká pravá podstata pôstu - metanoia, čo je vlastne starogrécky termín pre zmenu zmýšľania a obrátenie srdca.

A teraz sa vrátim k svojim ovseným vločkám. Myslíš si, že mi 40-dňový pôst od môjho najobľúbenejšieho pokrmu sám osebe pomohol zmeniť vlastné zmýšľanie či obrátiť srdce?

Vôbec nie. Práve naopak: nevedela som sa dočkať konca pôstu. A toho, že si konečne na raňajky doprajem poriadnu misku vločiek…

Ak je pre teba ťažké predstaviť si chuť na ovsené vločky, doplň si miesto nich tú svoju „obľúbenosť“: horúca sprcha, televízia, cukor, Instagram, mäso… už rozumieš?

Pochop ma správne: vôbec nemám v úmysle degradovať pôst. Ten má obrovský duchovný význam! Veď Ježiš sám povedal, že existuje druh zlého ducha, ktorý sa nedá vyhnať ináč, len modlitbou a pôstom (Mt 17, 21). Náš pôst hýbe duchovným svetom a približuje nás k Božiemu srdcu.

Ak sa však počas pôstneho obdobia sústredíme na nerobenie niečoho, na vyhýbanie sa niečomu či na chránenie sa pred niečím, niečo je zle. Niekde je chyba. A je len na nás, aby sme si ju priznali, odvrátili sa od nej a napravili ju.

Za takúto chybu vo svojom vlastnom zmýšľaní považujem práve vlastné nastavenie „koniec pôstu = návrat do starých koľají“. Spoznávaš sa v tom aj ty?

Moment. Zamyslime sa nad tým na chvíľu. Nemalo by to byť náhodou naopak? Počas Veľkonočnej vigílie na Bielu sobotu počujeme dych vyrážajúcu a život meniacu správu o Ježišovom vykupiteľskom diele, ktoré pre nás vykonal na kríži… a našou reakciou je koniec odriekania, koniec našej snahy, koniec ochoty pracovať na sebe?

Uznávam, z jednej strany je to veľmi dobré. Veľkonočná oktáva má byť časom oslavy, časom radosti, skrátka párty. Žiaden asketizmus tu nemá miesto! Pán chce, aby sme sa s ním veselili. A tak je to správne.

Aby však naša radosť mohla byť úplná, potrebujeme ju prežívať skrze Krista, s Kristom a v Kristovi. A radosť, ktorú dáva Kristus, je radosťou, ktorá dáva život. Takúto radosť si nevieme a ani nechceme nechať len pre seba. Takáto radosť sa priam núka na to, aby sme sa o ňu podelili.

Inými slovami, radosť plynúca z poznania Kristovej lásky k nám, ktorá ho priviedla až na kríž, je radosťou, ktorá vyzýva k činu. Vyzýva k aktivite. Volá nás k spolupráci. Nazvi si to ako chceš – po stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom skrátka nemôžeme ostať rovnakí, akí sme boli doteraz.

A je úplne prirodzené, ak sa táto naša premena následne manifestuje v našich činoch.

Už rozumieš?

Ak si tento rok odhodlaný/á spraviť pre svoj duchovný život niečo viac a priblížiť sa k Zmŕtvychvstalému väčšmi než kedykoľvek predtým, neboj sa vyjsť zo seba a investovať do svojho vzťahu s Kristom už teraz. Nečakaj s dobrými úmyslami až do ďalšieho pôstu!

Pokorne prijmi fakt, že pracovať na sebe „len“ 40 dní v roku jednoducho nestačí. Rozhodni sa preto osláviť Kristovo zmŕtvychvstanie netradičným spôsobom. Venuj mu vlastné neochabujúce odhodlanie, ktoré ťa privedie k vytúženej zmene zmýšľania oveľa skôr, než akékoľvek nutné odriekanie.

Môžeš sa pritom inšpirovať mojimi tipmi:

1. Poriadne sa vyspovedaj (ak treba, tak aj generálne)

Pripadá ti, že ďalšiu spoveď tesne po Veľkej noci nepotrebuješ? Áno, Veľká noc je najväčší kresťanský sviatok a spovedajú sa pred ňou aj ľudia, ktorí bežne do kostola nechodievajú. Teraz však nemám na mysli bežnú spoveď, ale takú, na ktorú sa - spolu s Ježišom - vopred podrobne pripravíš.

Tak často sa spovedáme akoby „v rýchlosti“… Priznám sa, že sama mnohokrát nestihnem viac, než strelne sa pomodliť k Duchu Svätému a v rade pred spovedeľnicou narýchlo popremýšľať, čo všetko sa mi v poslednej dobe podarilo spackať.

Jasné, stále je lepšia takáto spoveď ako žiadna, ale v dlhodobejšom merítku by som takýmto štýlom stále prešľapovala na jednom mieste a nikdy by som sa neposunula vpred.

Odhodlaj sa teda a poriadne sa na svoju nasledujúcu spoveď priprav. A aj na tú ďalšiu. A tú po nej. Daj do toho všetko. A stane sa z toho zvyk.

2. Staň sa odpoveďou na vlastné modlitby

Či už túžiš po milujúcom budúcom partnerovi alebo ti srdce horí láskou k africkým sirotám, rozhodni sa práve teraz vykročiť vpred a neobzerať sa späť. Nahraď lamentovanie nad (aktuálnou) nedosiahnuteľnosťou svojich nesplnených snov vlastnou aktivitou. Sprav prvý krok – všetky ostatné už pôjdu ľahšie.

Ak sa teda napríklad už dlhšiu dobu modlíš za svojho budúceho partnera, no v láske sa ti napriek tomu stále nedarí, rozhodni sa situáciu zmeniť tak, že sa začneš sám/sama učiť, ako sa dobrým partnerom stať.

Samozrejme, tvoja snaha ti partnera nezaručí, ale určite zmení tvoj pohľad na vec a možno si začneš lepšie uvedomovať kvality a vlastnosti, ktoré v partnerovi potrebuješ (verzus tie, ktoré chceš). Do tejto kategórie patria aj praktické zručnosti ako starostlivosť o domácnosť a deti, ktorým sa dokážeš priučiť ešte ako slobodný/á.

Podobný princíp sa dá aplikovať na (takmer) akýkoľvek sen, víziu či túžbu tvojho srdca. Prestaň si vymýšľať výhovorky, prečo to nejde, a radšej sa do toho naplno pusti!

3. Poslúž ľuďom vo svojom okolí

Všetci radi konáme veľké skutky, ktoré je vidieť. Či už ide o konkrétnu službu v spoločenstve alebo o čokoľvek iné, túžba byť správne ocenený je v našej ľudskej náture hádam odnepamäti. Takúto milosť však získa len ten, kto sa najprv osvedčí v malých, nepatrných, každodenných (a často neatraktívnych) veciach.

Moja obľúbená svätica Matka Tereza z Kalkaty hovorila: „Nesnaž sa robiť veľké veci, ale rob malé veci s veľkou láskou.“ Myslím, že práve toto je podstatou našej viery. Robiť tie najmenšie veci (ako zahryznúť si do jazyka počas ostrej výmeny názorov, venovať chvíľu pozornosti staršiemu človeku, navštíviť chorého…), ktoré vôbec nie je vidno a slúžiť tým, ktorí sú s nami dennodenne, je niekedy oveľa ťažšie, než vystupovať na pódiu za burácajúceho potlesku.

Rozhodni sa preto zaradiť do svojho programu každý deň aspoň jednu malú vec. Aj keď sa ti do nej možno až tak nechce. Uvidíš, napokon v týchto drobných skutkoch lásky nájdeš zaľúbenie.

4. Zasväť sa pod ochranu Panny Márie

Jeden z najsilnejších momentov krížovej cesty je pre mňa Ježišovo rozhodnutie darovať nám Pannu Máriu za matku. My katolíci sa síce k Panne Márii často modlievame a je nám veľmi blízka, no koľkí z nás môžu povedať, že Pannu Máriu do svojho srdca ako vlastnú mamu aj sami prijali?

Panna Mária sa nikdy nevnucuje a trpezlivo na nás čaká. Rozhodni sa preto splniť Ježišovu „poslednú vôľu“ a vezmi Máriu k sebe, pozvi ju do svojho srdca a rozhodni sa celý/á jej patriť.

Nemusíš sa pritom modliť dlhé a komplikované modlitby alebo vykonať zaväzujúce úkony, hoci aj to je možnosť (napríklad zasvätenie sa Panne Márii podľa sv. Ľudovíta Máriu Grigniona či prijatie škapuliara).

Ver, že celkom postačí aj krátke (no o to úprimnejšie) zasvätenie vlastnými slovami, najmä ak je tvoj vzťah s Pannou Máriou ešte len v začiatkoch. Som si istá, že sa na ňu začneš pozerať úplne novým spôsobom.

5. Sľúb Bohu, že sa chceš vyhýbať hriechu

Vyrieknuté slová majú obrovskú moc. Rozhodni sa preto nahlas sľúbiť Bohu, že sa chceš vyhýbať hriechu za každú cenu, ako to urobili aj mnohí svätí.

Nechoď však do toho s tým, že ide o vopred prehratý boj, ale povedz svoje slová v autorite Božieho dieťaťa. Ak treba, tak aj viackrát. Ver tomu, čo hovoríš! A potom sleduj, čo sa bude diať.

Nebudem ťa klamať – je veľmi pravdepodobné, že opäť zhrešíš a znovu padneš. Zmení sa však tvoj pohľad na hriech, tvoje celkové nastavenie a najmä postoj tvojho srdca.

Začneš sa totiž oveľa viac spoliehať na Boha, ktorý jediný ťa môže od hriechu skutočne ochrániť. Naplno si uvedomíš, že pred hriechom ťa môže ochrániť jedine jeho milosť. Tvoja snaha, akákoľvek veľká, jednoducho nestačí.

A čo ty? Ako si prežil/a tohtoročný pôst?
Dal/a si si niekedy predsavzatia mimo pôstu? Prečo?